Zápis č. 3

Keď som pred necelými dvoma mesiacmi začala premýšľať nad Digitálnym šuplíkom, mala som pomerne jasnú predstavu.

Chcela som vytvoriť miesto, kde bude umelá inteligencia vysvetlená ľudskou rečou. Miesto, ktoré pomôže najmä podnikateľom vo veku 45+, ktorí chcú držať krok s dobou, ale technológie im zatiaľ veľa nehovoria.

Bol to dobrý plán.

Lenže potom sa to začalo celé tvoriť.

A práve vtedy som zistila, že niektoré nápady si jednoducho začnú žiť vlastným životom.

Napríklad názov.

Projekt dostal názov Digitálny šuplík, pretože na začiatku som si predstavovala niekoľko samostatných šuplíkov. Každý mal obsahovať odpovede na jednu konkrétnu oblasť.

A možno ste si všimli ešte jednu vec.

Volá sa Digitálny šuplík.

Nie Digitálny šuflík.

Ani Digitálna zásuvka.

Nie je to preklep.

Je to zámer.

V bežnej komunikácii totiž väčšina z nás povie šuflík.

Spisovne by to mala byť zásuvka.

Ja som sa však rozhodla pre šuplík.

Prečo?

Pretože je to slovo, pri ktorom sa človek na chvíľu zastaví.

Možno si povie:

„Veď takto sa to predsa nepíše…“

A presne v tej chvíli splnil názov svoj účel.

A presne o to mi išlo.

Na chvíľu upúta pozornosť a prinúti človeka zamyslieť sa.

A možno si názov aj ľahšie zapamätáte.

Lenže čím viac som projekt rozoberala, tým viac pribúdalo tém.

Jeden šuplík nestačil.

Potom nestačilo ani niekoľko šuplíkov.

A zrazu som si uvedomila, že vlastne netvorím šuplíky.

Tvorím celé komody. 

Každá komoda má svoju tému.

A v každej komode je niekoľko šuplíkov, ktoré ukrývajú konkrétne návody, odpovede a riešenia.

Je to úsmevné.

Projekt sa stále volá Digitálny šuplík, ale dnes už viem, že jeden šuplík by mu bol dávno malý.

A nebol to jediný nápad, ktorý sa počas tvorby zmenil.

Na začiatku mal byť Digitálny šuplík určený najmä podnikateľom vo veku 45+.

Postupne som si však uvedomila, že otázky, ktoré riešime, nie sú o veku.

Nie sú ani len o podnikaní.

Veď rovnaké otázky rieši človek, ktorý si ide založiť živnosť, mamička na rodičovskej dovolenke, študent, zamestnanec alebo niekto, kto sa po rokoch vracia späť do pracovného života.

Všetkých spája jedna vec.

Hľadajú jednoduché, zrozumiteľné a praktické odpovede.

A presne o tom má byť Digitálny šuplík.

Nie o veku.

Nie o tom, či niekto podniká alebo nie.

Ale o tom, že niekedy potrebujeme, aby nám niekto veci vysvetlil normálnou ľudskou rečou.

A potom sa stalo ešte niečo, čo ma úprimne potešilo.

Keď som včera (12.7.2026) zadala do Googlu názov Digitálny šuplík, prvýkrát som videla, že Google už o nás vie.

Úprimne?

Usmiala som sa.

Nie preto, že by sa tým niečo zásadne zmenilo.

Ale preto, že je to ďalší malý dôkaz, že všetky tie hodiny práce majú zmysel.

Možno je to maličkosť.

Možno je to len ďalší krok, ktorý si väčšina ľudí ani nevšimne.

Ja som sa však na chvíľu zastavila a povedala som si:

„Tak predsa… už si nás všimol aj Google.“

Možno to nie je veľký míľnik pre celý internet.

Ale pre mňa je to pripomienka, že každý veľký projekt sa skladá z množstva malých krokov.

A práve tie malé kroky si chcem v tomto denníku pamätať.

A zajtra nás čaká ďalší.

Ak všetko pôjde podľa plánu, Digitálny šuplík prvýkrát otvorím verejnosti v skúšobnej verzii.

Nebude ešte dokonalý.

Niektoré komody budú prázdne, niektoré budú zatiaľ obsahovať len prvé šuplíky, ďalšie budem postupne dopĺňať.

A úprimne?

Je to úplne v poriadku.

Tento projekt totiž nevzniká za zatvorenými dverami.

Vzniká postupne, krok za krokom, priamo pred našimi očami.

A presne o tom je aj Denník digitálnej partnerky.

Nie o dokonalosti.

Ale o skutočnej ceste od prvého nápadu až po projekt, ktorý bude každý deň o niečo lepší.

Mám pocit, že ten najkrajší príbeh sa nezačne až vtedy, keď bude všetko hotové.

Začína sa práve teraz.

Veď práve od zajtra sa začne písať ďalšia kapitola Digitálneho šuplíka.

Ak sa rozhodnete otvoriť prvý šuplík spolu so mnou, budem sa veľmi tešiť.